Urobím to inak

Nie je to nič neobvyklé, ale zbožňujem to. Konečne nadišiel ten čas. Som tu sama pre seba. Nik, nič, iba ja a moja naplnená predstava o relaxe. Sedím s teplým čajom v rukách, zabalená v deke. Hrá mi výber slaďákov s dobre nadstavenými basmi. Vychutnávam si pohľad do krbu s miernym ohňom a výhľad na našu zelenú záhradu z veľkého terasového okna. Len toto sychravé počasie dokázalo dať tomuto momentu tú správnu chuť. Možno by to bolo dokonalejšie, alebo sa viac patrilo, keby tu so mnou teraz boli deti a Adam, ale ja chcem byť sama. Sama so sebou, nenechám si tento príval energie nikým kaziť, teraz nie. Z celého týždňa som príliš vyčerpaná, som tu stále pre nich. Tá moja potreba: byť dokonalá… Ale nie som. Zďaleka nie. A čo to vlastne znamená byť dokonalá? Príliš sa zaoberám len povrchnými vecami. Ďakujem Bohu, Sile, Energii…ktorá mi dáva možnosť uvedomiť si to. Ďakujem za to, že som tu sama! Asi by to všetko malo vyzerať trošku inak. Chcem im dať to, čo si ja nepamätám. Chcem im dať spomienky, vzťah, lásku, chcem im dať pocit, ktorý mám ja pri teple z tohto nášho dokonale namaľovaného krbu. No áno, farbu som vyberala ja, aj som ho sama namaľovala a preto je dokonalý. Materiálne, vizuálne, pracovné veci sú u mňa dokonalé. Z toľkej dokonalosti by som vedela čo to aj porozdávať a stále by som ostala bohatá. Toto som totiž dostala do vienka ja. Mať všetko dokonale urobené, okolo krása vo vnútri prázdno. Preto nebudem snáď nikdy spokojná ak budem pokračovať v tejto ceste ďalej. Deti ako obrázok, krúžky absolvované, ako-tak slušne odchovávané a nejako mi uniká to pravé… Ani neviem ako to „pravé” nazvať. Veru nie, toto ja mojim deťom dať nechcem, urobím to inak. A najvyšší čas začať!